Moja "polhodinová" deka

Už dlho obdivujem patchworkove výrobky a snívam o tom, že aj ja raz ušijem takú deku. No a zdá sa, že spolu s Bellet a jej aktuálnym projektom sa môj sen stane čoskoro skutočnosťou. Dosť do toho zasiahol aj Ježiško v podobe môjho manžela, ktorý mi postupne za posledné dvoje Vianoce nadelil  skvosty ako podložku, rezacie koliesko, patchworkove pravítko, špendlíky a nakoniec i nový šijaci stroj.
Bellet urobila jednu suprovú vec -  a to, že deku nazvala polhodinová. V mojom prípade práve to, spolu s jej povzbudivými slovami, že deku dokáže ušiť každý, rozhodlo. Hovorila som si, pol hodinka denne je nič, ingrediencie na tvorbu mám, tak čo mi bráni?

Štart som nestihla pre milé povinnosti. No neodradilo ma to a aj s týždenným meškaním som sa pustila do práce. Kedže som už mala sklz, začala som s hromadným rezaním štvorčekov. Na moje veľké prekvapenie mi to išlo celkom dobre, dokonca ma to skoro bavilo. Miesto bielej látky poslúžili dve staré posteľné plachty. Mali už niečo za sebou, aj preto som sa rozhodla prišiť na nich ešte aplikácie srdiečok a deku trošku vyparádiť. Bodaj by som to nebola robila. Ale stalo sa, našla červené nite - ešte dedičstvo po mužovej babinke a šup srdiečka na látku.

Práca mi šla pekne od ruky, dokonca aj so "zámečkami" som bojovala len chvíľku. Nešila som síce pol hodinku denne ako bola moja predstava, ale tri hodinky každý večer 21.00-24.00 keď už decká spali. No už už som všetkých dobehla, predný diel bol skoro hotový :-) Huráá! Tešila som sa ako malá, už len prežehliť a našiť bočné pásy látky. A to sa nemalo stať! Alebo vlastne chválabohu, že sa to stalo:-) Keď som nalievala vodu do žehličky, vyliala som časť aj na deku, na jedno našité srdiečko. A už som sa len pozerala na tu skazu. Červená farba z nite sa rozpíja všade okolo, na celý biely štvorček i srdiečko :-( Čo s tým? Toľko som rezala štvorčeky, šila, nechať to teraz tak? A tak mi iné nezostávalo, len párať, párať. Červená niť zmizla a nahradila ju biela istota. Kde sa dalo, srdiečka zostali, kde nie, našila som biele záplaty. Ale bolo to naozaj v hodine dvanástej. Nechcem  si ani predstaviť svoje zdesenie, keby tam tá červená niť zostala a ja som hotovú deku vytiahla po praní z práčky....

Pár polhodiniek navyše sa teda znova nabalilo :-( Tak som sa nejako došila do ďalšej fázy, to som ešte netušila, že pre mňa najťažšej. Prešívanie troch vrstiev. Predstavu som nejaku mala, optimisticky som prešpendlila celú deku špendlíkmi, zatváracie sa mi nepodarilo kúpiť, ale snáď to nebude vadiť? Hold, vadilo! A ako...Dekou sa nedalo poriadne manipulovať, nedala sa dobre chytiť, keď som sa pozabudla, hneď som dostala bolestivý pichanec.....Po prešití troch blokov som bola totálne zničená a mala som chuť to vzdať. Tak som na druhý deň prekutrala celú domácnosť. Huráá, podarilo sa mi nájsť asi osem zatváracích špendlíkov rôznej kvality a veľkostí. Tak sa mi podarilo obyčajné špendlíky zredukovať na minimum. Už sa mi manipulovalo lepšie,no systém prešívania som tak či tak nenašla :-( Všetko sa mi zbierkalo, krútilo, posúvalo. Došlo znova aj na malinké páranie keď mi spodná vrstva unikla tak, že nestačilo ani 10 cm navyše. Včera dokonca začal štrajkovať už aj stroj - našťastie ho stačilo len prečistiť, bol chudák úplne zanesený mochom z tej bielej plachtovej látky.

Ale už mám dobojované, podarilo sa mi dohnať zameškané a dnes mám jeden večer oddych :-)

Všade milión chýb, všetko sa mi nazbierkalo, stehy všetkých veľkostí. Je to jednoducho moja prvá milovaná  najkrajšia deka na svete!

Zajtra pokračujem s Bell šiť lem. Dúfam, že sa už nedá nič pokaziť, len vylepšiť :-)